"Zástrčkový" zákon z pohľadu princípov právneho štátu

    V minulom článku som písal o možnom porušení čl. 12 a 13 ústavy, ktorého sa mala dopustiť NRSR tým, že schválila tzv. 
"zástrčkový" zákon. 

    Mýlil som sa, z jednoduchého dôvodu. Podľa konštantnej judikatúry ÚS
"porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má charakter
porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené
zároveň s porušením aj iného základného práva... (napr. PL. ÚS 14/98,
I. ÚS 161/04)" (III. ÚS 338/07)

    Preto sa na tento zákon skúsim pozrieť cez prizmu právnych princípov
a to najmä princípov, vyplývajúcich z čl. 1 ústavy, ktorý hovorí o tom,  
že "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.", tak,
ako ich bližšie definoval Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach a nálezoch.

    Podľa Nálezu ÚS SR PL. ÚS 12/05 platí, že: "Neoddeliteľnou súčasťou
princípov právneho štátu zaručeného čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp
právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok (mutatis mutandis II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,
PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04 atď.). Ústavný súd už vo veci
sp. zn. PL. ÚS 15/98 (tiež napr. PL. ÚS 1/04, alebo PL. ÚS 8/04)
uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte
sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,
racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem,
a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 (tiež PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04) uviedol,
že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz
svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti
(proporcionality)."

    V rozhodnutí PL. ÚS 3/00 sa k vyššie uvedenej zásade primeranosti
(proporcionality) uvádza: "Zákonodarca musí aj pri zmene chráneného
právneho postavenia – aby zásah bol ústavnoprávne prípustný –
vychádzať z princípu proporcionality, ktorý je vlastný právnemu štátu.
Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom)
sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ
(účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát
použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu
je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a
nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý
štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako
uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť
v súlade s prostriedkom.
Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej
námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý
súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný rovnako
účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom."

    Keď sa vo svetle takejto definície materiálneho právneho
štátu pozrieme na "zástrčkový" zákon, malo by byť zrejmé, či 
niektoré jeho ustanovenia sú, alebo nie sú v súlade s ústavou.

    Hneď názov a účel zákona, ktorý je definovaný v §1 a 2 
zákona č. 68/2008 Z.z. "o úhrade za služby verejnosti
poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom..." (ďalej len zákon) pôsobí vo vzťahu 
k činnosti týchto inštitúcií zavádzajúco. 

"Služba" je totiž vo väčšine prípadov definovaná a chápaná
ako výkon voči konkrétnemu príjemcovi (napr. v zákone o službách
spojených so zdravotnou starostlivosťou). Tam, kde sa služba
definuje ako výkon v záujme bližšie nedefinovanej skupine príjemcov,
ktorí nie sú vopred známi (napr. verejná služba), nevyžaduje sa
konkrétna úhrada za takéto služby od občanov, či iných osôbo
súkromného práva, ale náklady na takéto služby znáša štát
prostredníctvom štátneho rozpočtu.

    V zákone sa ale presne tieto dve kategórie služieb miešajú.
Ide tu o "verejnú službu" pre bližšie nešpecifikovanú skupinu
prijímateľov takejto služby, súčasne je ale presne špecifikovanej
skupine osôb zákonom nariadené platiť za takéto služby "úhradu"
pričom zákon nijako nerieši, či povinné osoby sú aj prijímateľom
služieb, za ktoré musia platiť úhrady.

    Je teda podľa mňa sporné, či takýto účel zákona nie je
v rozpore s vyššie menovaným zákazom svojvôle štátnych orgánov.

    Cieľom (účelom) zákona je podľa §2 " finančné zabezpečenie
služieb verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytovaných
Slovenskou televíziou a v oblasti rozhlasového vysielania
poskytovaných Slovenským rozhlasom."

    Podľa vyššie uvedeného nálezu ÚS SR obsahuje princíp primeranosti
kritériá primeraného vzťahu medzi účelom zákona a prostriedkami,
určenými na jeho dosahnutie, kritérium vhodnosti, t.j. cieľ musí byť
v súlade s prostriedkom a kritérium nevyhnutnosti, t.zn., že 
"cieľ nesmie byť dosiahnuteľný rovnako účinným, ale menej
zaťažujúcim prostriedkom." (PL. ÚS 3/00)

    "Finančné zabezpečenie služieb verejnosti v oblasti
televízneho vysielania..." je určite možné dosiahnuť aj inými a
verejnosť menej zaťažujúcimi spôsobmi, ako je zákon, ktorý
ústavne pochybným spôsobom zavádza veľmi neurčito definovanú a len
na určitú časť verejnosti obmedzenú povinnosť za tieto služby
platiť úhrady. Spomenúť tu môžem financovanie zo štátneho rozpočtu,
stanovenie jednotného "poplatku" pre každého občana SR s trvalým
pobytom na území SR, ktorý dosiahol vek 18 rokov (takýto poplatok
by bol navyše plne v súlade s čl. 59 ústavy, na rozdiel od nikde
v nej nedefinovanej "úhrady za služby verejnosti") a podobné
opatrenia, ktoré by boli rozhodne menej zaťažujúcimi, ale najmä
spravodlivejšími spôsobmi zabezpečenia sledovaného účelu, než je
tento zákon.

    K princípu právnej istoty sa viaže aj požiadavka "...racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem..." (PL. ÚS 12/05)

   Keď sa vo svetle tejto požiadavky pozrieme na §3, zákona,
ktorý definuje platiteľov služieb, môžeme dôvodne pochybovať,
že sa zákonodarca riadil požiadavkou racionálnosti a spravodlivého
obsahu právnej normy.
    §3, písm. a) definuje ako platiteľov úhrady všetky fyzické
osoby, ktoré sú odberateľmi elektrickej energie. Otázkou je, či
takáto charakteristika je v súlade s požiadavkou racionálnosti a
spravodlivosti obsahu právnej normy.
Možno oprávnene pochybovať o tom, že existuje racionálny vzťah medzi 
odberom elektrickej energie a poskytovaním verejnej služby 
televízneho a rozhlasového vysielania. Námietka, že bez elektrickej 
energie nie je možné sledovanie vysielania neobstojí, pretože
zdrojom elektrickej energie nemusí byť len odberné miesto, 
ale aj iný zdroj (solárny, akumulátor, generátor, vlastný malý 
vodný zdroj a pod.) Navyše je platiteľ charakterizovaný ako taký
odberateľ, ktorý môže mať aj viac odberných miest. Je zrejmé, že
cieľom zákonodarcu bolo, aby fyzické osoby platili len za jedno
odberné miesto, ponechal tým ale medzeru, ktorá, privedená ad absurdum
umožňuje, aby jedna fyzická osoba bola jediným odberateľom elektrickej
energie v celej SR a mala napr. 3 milióny odberných miest. Tým by
vyberateľ za všetkých takto cez jednu osobu pripojených odberateľov
eletrickej energie vybral jeden jediný polatok vo výške 140,- Sk.
    §3, písm. b) definuje ako platiteľov všetkých zamestnávateľov
(v zmysle a podľa definície zamestnávateľa v Zákonníku práce),
ktorí majú aspoň 3 zamestnancov.
Tu je podľa mňa ešte ťažšie preukázateľný primeraný vzťah medzi
cieľom zákona a prostriedkom. Zo zákona vôbec nie je jasné,
 prečo práve počet 3 a viac zamestnancov má zamestnávateľovi zakladať 
povinnosť  platiť úhrady za služby STV a SRo, nie je ani jasné, 
prečo zamestnávatelia s menej ako 3 zamestnancami túto povinnosť 
nemajú.
    Ako som písal už v minulom článku, je tiež sporné, prečo zákon
núti platiť niektorých zamestnávateľov úhradu 2x. Ak je totiž
zamestnávateľ fyzickou osobou - podnikateľom a súčasne odberateľom
elektrickej energie ako súkromná osoba, tak ako fyzická osoba musí
podľa zákona platiť úhradu podľa §3 písm. a) zákona a ak má
súčasne aspoň 3 zamestnancov, ešte aj ako zamestnávateľ podľa
§3, písm. b) zákona. Fyzické osoby - podnikatelia, ktorí majú
menej ako 3 zamestnancov takúto povinnosť nemajú. Hovoriť v tomto
prípade o racionálnosti a spravodlivom obsahu právnej
normy sa evidentne nedá.

    Podľa môjho názoru tu teda zo strany zákonodarcu
dochádza k porušeniu princípov proporcionality, 
právnej istoty a súčasne aj k porušeniu 
zákazu svojvôle v činnosti štátnych orgánov tak,
ako sú definované vo vyššie uvedených nálezoch a rozhodnutiach
ústavného súdu. 

    Tým ale dochádza k porušeniu základných princípov 
materiálneho právneho štátu, ktorý je týmito princípmi definovaný. 
Ak došlo schválením tohto zákona zo strany zákonodarcu 
k porušeniu základných princípov materiálneho právneho štátu,
tak je tým porušený čl. 1 ústavy SR, definujúci Slovenskú republiku 
ako právny štát a súčasne aj čl. 2, stanovujúci, že štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento zákon je preto podľa môjho
názoru vo vyššie menovaných ustanoveniach protiústavný.
    

Je zákon o koncesionárskych poplatkoch protiústavný?

    Zákon č. 68/2008 Z.z. (o úhrade za služby verejnosti poskytované Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom a o zmene a doplnení niektorých zákonov) nanovo rieši platenie koncesionárskych, po novom nazvaných "úhrady za služby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované Slovenskou televíziou a v oblasti rozhlasového vysielania poskytované Slovenským rozhlasom". Budem ďalej používať teda slovo "úhrada", tak je tomu aj v samotnom zákone.

    V §3 sú určené povinné osoby, ktoré musia úhradu platiť. Jednak sú to fyzické osoby s elektromerom (v zákone odberné miesto elektrickej energie) a potom zamestnávatelia v zmysle zákonníka práce, zamestnávajúci viac ako 2 zamestnancov, tí však už bez ohľadu na to, či elektrinu odoberajú, alebo nie.

    A tu je podľa mňa problém.

    Podľa mňa je zákon v dvoch paragrafoch protiústavný (porušuje základné práva a slobody) a je možné proti nemu podať ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127, ods. 1 ústavy. Ide o §3, písm. b) a s ním súvisiaci §6, ods. 3.

    Tým, že §3, písm. b) núti platiť úhradu aj tých zamestnávateľov, ktorí majú viac ako 2 zamestnancov, porušuje ich základné právo podľa čl. 12 ústavy, ktory znie: "Ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach..." a súčasne aj čl. 13, ods. 1) písm a) podľa ktorého:
"Povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd..."

    Porušenie čl. 12 a 13 je podľa môjho názoru hneď dvojnásobné. Jednak delí ľudí na zamestnávateľov a tých ostatných, ktorí nie sú zamestnávatelia. Zamestnávatelia musia platiť úhradu jednak ako fyzické osoby podľa §3, písm. a) a súčasne aj ako zamestnávatelia podľa §3 písm. b), vzniká im tu teda dvojitá povinnosť platiť úhradu, čo je podľa môjho názoru porušenie rovnosti v právach (a povinnostiach), kedže tí, čo nie sú zamestnávateľmi, nemusia platiť podla §3, písm. b) a platia teda len raz.

    Druhé porušenie ústavou garantovanej rovnosti pred zákonmi vidím ešte aj v tom, že samotných zamestnávateľov delí zákon na tých, čo majú menej ako 3 zamestnancov (tí úhradu platiť nemusia) a tých, čo majú viac ako 3 zamestnancov (tí uhradu platiť musia). Podľa mňa je aj toto ustanovenie zákona porušením rovnosti v právach a tým aj porušenie čl. 13, podľa ktorého možno povinnosti ukladať len tak, aby neboli porušené základné práva, teda aj rovnosť v právach podľa čl. 12 ústavy.

    Bokom pritom ponechávam nerovnakú výšku úhrady v prepočte
na zamestnanca, ktorá je veľmi nerovnomerná a nemá nijaký racionálny
základ. Najvyšší je pri počte 10 zamestnancov (56 Sk/zamestnanca),
najnižší je pri počte zamestnancov 2338 a viac (5,99 a menej). 
Tu by sa tiež dalo argumentovať nerovnosťou pred zákonom, 
znevýhodnenie zamestnávateľa, ktorý má 10 zamestnancov 
oproti všetkým ostatným je ničím neodvôdnené. 
Ani nehovoriac o tých zamestnávateľoch, ktorí vďaka počtu 
zamestnancov <3 nemusia platiť vôbec.

    Za úvahu by tiež stálo zvážiť, ako môže byť právnická osoba (niektorí, či dokonca väčšina zamestnávateľov sú právnickými osobami) prijímateľom služieb STV a SRo. Právnická osoba nemá uši, ani oči, nemôže teda pozerať televíziu, ani počúvať rozhlas. Argument, že tak koná prostredníctvom svojich štatutárnych orgánov je scestný, vzťahuje sa naň vyššie uvedená argumentácia, každá fyzická osoba, ktorá je štatutárnym orgánom PO a má doma elektromer je tak či tak povinnou osobou podľa §3 písm. a) zákona, navyše PO platí úhradu len raz a nie podľa počtu fyzických osôb, ktoré sú jej štatutárnymi orgánmi.

    Keďže som sám zamestnávateľom, uvažujem nad tým, že v zmysle vyššie uvedeného podám na Ústavný súd sťažnosť podľa čl. 127 ústavy. Uvidíme, ako rozhodne ústavný súd.

Vitajte

Vitajte na tomto blogu, ktorý má slúžiť ako fórum a "testovací" priestor. Pre nás, ktorí začíname s právom a ešte sa necítime tak istí, aby sme so svojimi názormi išli úplne von.

Snáď sa to tu postupne zaplní a diskusia bude naberať na kvalite a úrovni.

Prajem všetkým autorom veľa úspechov a spokojných čitateľov.

Juraj